Estrela pastierskeho listu

Autor: Lenka Nalevanková | 16.12.2013 o 22:50 | Karma článku: 7,39 | Prečítané:  1172x

Myslím si, že deti na Slovenku sú oveľa viac ohrozené neláskou svojich rodičov než aktivitami ako Estrela report. Som rada, že EP neschválil túto správu. Páči sa mi princíp subsidiarity. Som za to, aby o veciach, o ktorých môže a je schopný rozhodovať zvrchovaný štát, rozhodoval. Až po komunálnu úroveň, až po jednotlivé zariadenia ako sú napríklad školy.  

Nie som príliš v obraze, že čo sa to dialo či deje. Len kdekoľvek som klikla, všade apel na podpisovanie petícií, žiadosť o vyjadrenie názoru, že som proti. Proti čomu?

Ak som to správne pochopila, tak som mala byť ako kresťanka proti tomu aby sa do legislatívy Európskej únie, a teda našej, zaviedlo, aby sa deti sexuálne vzdelávali už v predškolskom veku a proti tomu, aby homosexuáli a tí ktorí sú za potraty mali väčšie práva.

Úprimne sa musím priznať, že neviem presne ako sa podľa pripravovanej legislatívy mali deti vzdelávať a aké práva homosexuálov a tých čo sú za potraty sa mali prijímať.

Všeobecne som proti tomu, aby si homosexuálne páry mohli adoptovať deti. Som za to, aby sa počatí mohli narodiť. Som za to, aby sa moje deti sexuálne vzdelávali tak ako ja chcem.

Žijeme v demokraciách - v Európe. Kedysi kresťanskej a možno  - ktovie - aj dnes kresťanskej. Zákony prijímajú poslanci, ktorých sme volili, alebo skôr by sa dalo povedať nevolili. Volenie či nevolenie, či je vôbec koho, a prečo práve tých, ktorí sú tam. To je téma sama o sebe.

Kresťanskí europoslanci a poslanci, ktorí sú v európskom a našom parlamente majú obhajovať záujmy, postoje kresťanských rodín, či spoločenstiev. Ak tam takí nie sú, alebo je tam viac iných, tak je to odpoveď pre rozličné aktivity rozličných skupín.

Nepáči sa mi, že sa dávajú do protikladu kresťania s homosexuálmi a propotratármi. Nemám potrebu vymedzovať sa voči ľuďom, ktorí sa nestretli s Božou láskou a svoju neheterosexuálnu orientáciu praktizujú, či uprednostnia potrat pred pôrodom. Cítim voči nim ľútosť, a bolesť s tými, ktorým nebolo umožnené sa narodiť.

Vnímam istý nátlak, ak si kresťan podpíš to, lebo bu bu bu (národ privolá na seba Boží trest).

Neviem prečo ale ja sa nebojím.

Mám v obľube diskusiu.

Predpokladám, že pri výchove mojich synov mi pôjde o to, aby mali prehľad, aby hľadali pravdu v láske. Aby vedeli svoj postoj obhájiť. Či sa mi to podarí, neviem. Bude to viac ako odo mňa závisieť od nich. I keď moja úloha je nepopierateľne dôležitá.

Mali by sa oťukať vo svete, medzi rovesníkmi, učiteľmi. Všetci sa bojíme o svoje deti, ale bez toho, aby sme im dali slobodu sa nestanú zrelými ľuďmi. Isto, inú formu slobody má jednoročné dieťa inú trojročné inú šesťročné atď.

V jednej malej dedinke žije malé spoločenstvo ľudí, niekoľko rodín. Jedna z rodín neposiela svoje deti do školy zo strachu o nich, aby im v škole neublížili názormi, správaním a pod, deti sa vzdelávajú doma. Druhá rodina posiela svoje deti do školy, preto, aby mali priateľov, aby sa stretávali s rozličnosťou a pod.

Čo chcem povedať?

Zrelý postoj sa nebuduje hrôzou zo všetkého. Tak či tak sa naše deti stretnú so všetkým tým čo ich obklopuje.

Voľme ľudí, ktorí umožnia školám a rodičom rozhodovať o tom čo a ako sa majú deti učiť v škole, ktorú navštevujú. Nepopierajme, že sú rodičia, ktorí chcú svoje deti vzdelávať inak, než katolícki rodičia a v rámci demokracie musíme takých rodičov rešpektovať, tak ako chceme byť aj my rešpektovaní. I keď si myslíme, že oni svojim deťom ubližujú. To isté si myslia oni o nás. Viem, že tento názor sa dá veľmi ľahko napadnúť, lebo dieťa má samo o sebe svoje vlastné práva a určite medzi nimi je aj právo, aby bolo chránené od vecí, ktoré mu môžu psychicky, citovo, fyzicky či inak ublížiť. Je to veľmi ťažká téma keďže aj jedna aj druhá strana si myslí, že tá druhá strana deťom škodí.  A otázka stojí, kde je hranica, kde ešte rozhodujú rodičia a kde rozhoduje spoločenstvo, respektíve zákon.

Kamarátka psychiatrička mi raz povedala, že pre dieťa je najlepšie ak vyrastá s biologickými rodičmi, aj keby boli horší ako adoptívni, ukazujú to výskumy. Úprimne musím povedať, že ma to dosť zarazilo. Ale možno aj tam je kúsok odpovede.

Nezabránili sme komunizmu aby vymýval deťom mozgy. Dodnes si pamätám ako som sa učila o dobrom ujovi Leninovi a bola ním okúzlená.

Nezabránime pravdepodobne ani stále silnejšiemu prenikaniu ideológie rodovej rovnosti a jej aktivitám.

Môžeme vychovávať vlastné deti podľa toho ako si myslíme, že je správne a pre nich dobré. Od nás závisí aké silné budú z domu odchádzať a s čím a kým sa stretnú, keď sa budú domov vracať. Nemyslím,  že je dobré nanucovať celej spoločnosti svoje postoje. Myslím si, že je vhodné spoločnosť o nich informovať a argumentovať. A ukázať silu svojho hlasu vo voľbách.

V onú nedeľu som nebola v kostole. Tak som si pastiersky list prečítala na internete.

Môj dojem z listu. Tak ako skoro vždy. Negatívne naladený.

Treba si položiť otázku, kto bol adresátom?

Primárne by sa mohlo zdať, že ľudia, čo chodia v nedeľu do kostolov. Pretože oni si ho musia vypočuť. Dovolím si tvrdiť, že väčšina ľudí, čo bola v kostole by len s ťažkosťami vedela odpovedať na otázku o čom bol.

Tak sa adresátom stali tí, ktorí tento list kritizujú a vidia v ňom nenávisť. Niečo tak vzdialené kresťanom.

Myslím, že nenávisť  v ňom nie je. Vidím skôr výkrik strachu. A nedostatok lásky.

Mňa na tom liste trochu zaráža jeho politická rovina. Parafrázujem "Nie je väčšie zlo pre náš národ než ľahostajní sodomisti", s ktorými si mimochodom tvorcovia listu sadajú za jeden stôl aj vtedy keď nemusia.

Je fajn, že cirkev pomáha  rodičom pri výchove detí  rozličnými aktivitami, ako sú stretká, výlety, tábory a množstvom ďalších, kde sa deti a rodiny môžu formovať v duchu slobody, tolerancie, empatie, Kristovej pravdy a lásky. Takto posilnené rodiny, posilnené deti môžu byť menej zmätené. Tak ako sa ľudia väčšinou nestávajú kresťanmi na masových stretnutia. Skôr v tichosti, meditácii, pozorovaním života, obetavosťou, láskou, pravdou, sústavným vstávaním z pádov, ľutovaním svojich hriechov - prosto množstvom malých krokov, ktoré sú TAKMER neviditeľné. Tak ako príchod Božieho Syna.

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?