Z mesta na dedinu

Autor: Lenka Nalevanková | 28.11.2013 o 13:35 | (upravené 28.11.2013 o 13:44) Karma článku: 7,15 | Prečítané:  1249x

Krásna príroda, čerstvý vzduch. Vysoká nezamestnanosť, deväťdesiat percentná návštevnosť kostola. Stopercentná prihlásenosť  detí na katolícku náboženskú výchovu. Zdraviaci sa ľudia väčšinovým pozdravom Pochválený buď Ježiš Kristus. Zlé dopravné spojenie. Ľudia, čo vedia koľko máte popolníc pred domom. Úbohý odvoz odpadu. Štyri potraviny so zmiešaným tovarom, drogériou a zeleninou. Raz týždenne prichádzajúci Poliak bez registračnej pokladne ponúkajúci ovocie.

Vždy som Košice považovala za malé mesto, v ktorom skoro nič nie je. Až kým som sa nepresťahovala do hornošarišskej dediny majúcej cca 1200 obyvateľov.

Najbližšia plaváreň, poriadne kino, obchod, kostol, blízki priatelia a rodina ďaleko, ďaleko, ďaleko. I keď kostol, s celkom šikovným farárom máme od domu čo by kameňom dohodil. Keď sme v ňom krstili prvého syna, môj otec, ktorý do kostola nechodí sa ma opýtal čo za čudo to spievalo. Je pravda, že odvtedy už máme podstatne lepšieho kantora.

Muži prevažne odchádzajúci za prácou do zahraničia na turnusy. Vďaka tomu celkom pekné domy i záhrady. Starší obyvatelia poctivo pestujúci zemiaky, sledujúci susedov či oni už majú posadené, vyorané, podriaďujúc tejto činnosti vlastné zdravie i pokoj mladších členov domácností.

Žiadna anonymita, na ktorú som tak zvyknutá. Namiesto toho pekné nárečie, no až príliš často a príliš všade.

Sto krát som sa chytala za hlavu s otázkou Bože, čo tu robím. S vedomím, že tu nepatrím, a podľa všetkého ani nikdy patriť nebudem. Ja so svojim kritickým postojom ku všetkému. Ja, ako by si niekto mohol myslieť a možno si i myslí, drzá osoba, nemajúca úctu k niekomu len na základe toho, že je odo mňa starší. Ja majúca vlastný názor a prejavujúca ho.

Raz som bola na zasadnutí miestneho zastupiteľstva a vďaka pár naivným no dobre miereným otázkam som bola vtipne označená  manželovým kolegom za najodvážnejšiu ženu dediny.

Môj úbohý muž musí znášať moje stavy neschopnosti a možno ešte viac neochoty prispôsobiť sa tunajšej mentalite.

Na obranu dedinského života musím a chcem povedať, že som tu stretla a stretávam sa so skvelými milými, dobroprajnými, láskavými a ochotnými ľuďmi.

Nič z toho na čo som zvyknutá tu nie je. Je pravda, že zrejme nepatrím k príliš adaptabilným ľuďom. Až na ten čerstvý vzduch. A predsa ľuďom, ktorí sa tu narodili to všetko, čo tu nie je, nechýba. Chýbajú im iba ich šikovné deti, rozlezené do celého sveta.

Cesty, cesty a ešte raz cesty. Dobré a kvalitné. Podniky, podniky a ešte raz podniky. Malé ale hlavne nejaké tie väčšie, kde by mohli pracovať ľudia aj hlavou.

Tu by mohla začať prichádzať nejaká pointa tohto článku vo forme vhodného paradoxu. Ale akosi nie je, zatiaľ. Možno neskôr, o pár rokov. Keď sa mi otvoria oči a ja uvidím a budem konať to čo mám. Zatiaľ sa teším, že naši maličkí chlapci majú domov a v ňom otca i mamu a ten čerstvý vzduch.:)

A sem tam mi prichádzajú na myseľ slová Jána Pavla II, letiac nad Slovenskom povedal, že máme krásnu krajinu, aby sme sa o ňu starali.

Máme.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?