Boží humor u pediatra

Autor: Lenka Nalevanková | 22.11.2013 o 14:15 | Karma článku: 8,78 | Prečítané:  1501x

Sú dni keď sa zdá, že Boh nielen existuje ale aj komunikuje. Dlho mi neodchádza spred zorného uhla myšlienok jedna malá situácia, čo sa odohrala asi tak pred mesiacom - dvoma. Vybrali sme sa s mužom k detskému lekárovi, už ani neviem či kvôli očkovaniu (článok sám o sebe by mohol byť a možno aj bude) mladšieho syna alebo soplíkom staršieho.

Máme dvoch synov, obaja sú narodení v júli, rok po sebe. Tak si to viete predstaviť. Odrátavam dni do skončenia materskej, respektíve do dňa, v ktorom pôjdu do škôlky. Závidím mužovi každé ráno ako opúšťa dom smerom k práci. A to nám nosí obedy a chodí skoro domov a stará sa o chlapcov úplne unikátne.  Nehovoriac o tom, že vždy keď chcem môžem vypadnúť.

Nezabúdajúc, že nejakou zázračnou zhodou okolností sme mali v tých najťažších situáciách stále pomoc. Chlapci sú zdraví, v noci spia. Sú to moje deti a ja ich milujem.  A i tak som proste typ nespokojného človeka. Vadí mi, že nemôžem ísť kam chcem.

Môj duchovný život je teraz zrejme dosť mizerný, ani mi to nestíha vadiť. A to mám výhodu, že manžela do kostola nebaví chodiť, tak ja môžem kedy chcem. Ale nechodím často. So starším jeden a pol ročným synom sa sem tam pomodlím, najčastejšie večer. Hodím nejakú tú modlitbu za muža a spol. a toť vsjo.

A tak ma milo prekvapuje, keď sa mi Boh svojim, pre mňa akceptovateľným a zrozumiteľným humorom občas prihovorí.

Nuž. Šoférujem /(hoci neviem ale baví ma to) naše nové auto, ktoré manžel nazýva rádiom, čo stojí na dvore, keďže on má dysšofériu/, z našej dediny do najbližšej a zároveň aj k najbližšiemu pediatrovi, asi dva kilometre. Po niekoľkých pokusoch zaparkujem na takmer úplne prázdnom parkovisku s úžasne dobrým pocitom, že sme to šťastne prežili.

Vchádzame do čakárne. Sedí tam chlapík z dediny,muž ho pozná. Má tam manželku dievčatá, zjavne dvojičky, asi štvorročné. Rozprávame sa. Nadhodím, že mať dvojičky je určite náročné a empaticky dodám, že my sme mali deti po roku a aké je to ťažké. Celkom dobre a mlado vyzerajúca mama dievčat úplne pokojne a akoby nič povie, že oni mali po sebe tri a potom dvojičky. Jej muž s úsmevom dodáva, že sa starajú aj o jeho osemdesiatdeväť ročného ležiaceho otca.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?